môj príbeh

Dieťatko som si už veľmi želala. A jedného dňa k nám prišlo. Vedeli sme to veľmi skoro. Priateľ to na mne videl a ja som to cítila. Veľmi sme sa tešili. Bohužial som si myslela, že musím hneď utekať ku gynekológovi. Po jeho návšteve vo mne ostali pochybnosti. Povedal mi, že to ešte môžem stratiť, že to môže byť mimomaternicové.... Po druhej návšteve som ho vymenila. Nasledovali dalšie testy a vyšetrenia, nejak som si stále vnútorne nechcela pripustiť radosť, čo keď ešte...Mala som strach, že sa narodí predčasne, ale kdeže...Julianka sa narodila ako zdravé, krásne dieťa na začiatku 42tt.

Keď do mňa druhýkrát vstúpi dieťatko budem si dávať veľký pozor, aby som absolvovala len tie nutné vyšetrenia a zvyšok času venovala vlastnej psychickej a fyzickej príprave. Ďalej by som celej rodine a známym povedala, len veľmi približný termín pôrodu, aby som necítila tlak..no kedy sa už narodí, ešte nič ? Plne by som dôverovala dokonalému načasovaniu môjho dieťatka.

Keď prišla prvá kontrakcia boli sme veľmi šťastní. A je to tu. O chvíľku je s nami dcérka. Vybrali sme si ružinovskú nemocnicu, kedže sme bývali v tom čase v Bratislave a mala som tam zazmluvneného pôrodníka. Naše dieťatko sa narodilo po 14hodinách. Pred pôrodom som si vizualizovala, že je okolo mňa milý, profesionálny personál, a že všetko prebieha hladko. Mala som zaplatenú epidurálku (veď každá kamarátka ju mala), bolo to ľahšie a rýchlejšie riešenie ako vedome pracovať na prekonaní svojho strachu a posilňovaní svojej sebadôvery ešte počas tehotenstva. (trošku irónie a sebakritiky) O vedľajších účinkoch a následkoch tohto rozhodnutia som netušila. O tom prečo rodiť prirodzene som nevedela, nikto ma k tomu v pôrodnici neinšpiroval. Mala som jednu hrubú knižku o tehotenstve a pôrode, ale nič som tam o tom nenašla. A vlastne som si aj myslela, že idem rodiť prirodzene. Hmmm. Spätne to vnímam, tak ma páni doktori "odrodili". Toľko zásahov do pôrodu, mnohé z nich už neodporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou. Odpustenie plodovej vody, mnou odsúhlasená epidurálka o, ktorej má jedna zdravotníčka (neviem ani meno, ani funkciu, pretože personál nenosil menovky)presviedčala, ďalej infúzia s glukózou, umelý oxytocín, epidurálka, oxytocín... riadené tlačenie, tlak na fundus, nástrih, okamžité prestrihnutie pupočníka, separácia s dieťatkom.. Nič nenormálne, úplne normálny nemocničný postup....Vlastne neviem ani prečo to píšem, veď to by mohla každá druhá...

Pobyt na novorodeneckom oddelení by mohol byť tiež jeden dĺhy príbeh. Áno, mala som tam jednu sestričku- anjela, (tá bola aj pri narodení Julianky) ale tiež neviem meno. Jej jedinej by som dala Nobelovu cenu za láskavosť a lásku, s ktorou svoju prácu robí. Neskutočne ma povzbudila v dojčení, Julianku chválila ako sa ukážkovo prisala, ako z časopisu. Jej slová hladili. Nanešťastie nie všetky sestričky sú takéto a mnohé bežné rutinné postupy nepovažujem za mother&baby friendly. Kritika nemá zmysel, ale treba byť informovaný a asertívny, trvať si na svojich prirodzených právach, na práve byť so svojím dieťatkom nepretržite a za každých okolností. 

Informácie som si začala hľadať až po pôrode. Príchod domov bol vykúpením, radosťou a pokojom, aj keď nastávalo intenzívne a náročné obdobie. Julianka sa chcela stále dojčiť, v náruči bola najspokojnejšia. Nebola som na to pripravená a zaskočilo ma to, ale laktačná poradkyňa ma ukľudnila a vysvetlila mi dôležitosť dojčenia. Teraz to vnímam, že ma Julianka sama musela učiť správne veci, sama si vypýtala neustály fyzický kontakt, ktorý jej myslím pomohol aspoň čiastočne vynahradiť separáciu, ku ktorej prišlo v nemocnici. Časté dojčenie, nás primälo spinkať spoločne v jednej posteli. Nemenila by som to, už si to ani neviem predstaviť, že by dcérka spinkala zvlášť. Tá predstava je mi cudzia a chladná.

Keď mala Julianka mesiac našla som počas prechádzky letáčik o baby masážach. Bola som nadšená, po šestonedelí sme absolvovali 5týždňový kurz s úžasnou inštruktorkou Lydkou Valkovičovou. Je to krásna bytôstka, teraz aj čerstvá maminka, vnímavá a láskavá. Jej prístup bol veľmi inšpirujúci, pristupovala s maximálnym rešpektom k bábätkám, všetky ich potreby boli plne akceptované a napĺňané. Plač bol vnímaný ako súčasť ich komunikácie. Mnoho som sa naučila a nielen o masáži. Dostalo sa mi aj ocenenie, za to ako vnímavo Julianku masírujem. Moje materské sebavedomie rástlo a bola som veľmi šťastná. Aj doma som ocenila ako plnohodnotne môžeme stráviť s dcérkou spoločné chvíle. Julianka si masáž užívala od začiatku do konca. Momentálne sme vo fáze lozenia a je problém Julianku, čo i len obliecť. Ale láskyplných pohladení má dostatok, aj keď už to nie sú presne naučené ťahy.

Ešte v tehotenstve som sa zamýšľala nad látkovými plienkami. Zdalo sa mi to, ale komplikované, či drahé.. Povedala som si neskôr, keď sa trošku zabehneme. Dostali sme sa k tomu v 4. mesiaci, keď som hľadala, ktoré by boli najlepšie. Ups a našla som bezplienkovú metódu. Zažili sme veľa veselých, zúfalych, ale aj krásnych chvíľ. Bezplienkovanie nám funguje čiastočne. Nosíme látkové plienky ako poistku. Skôr ako na výsledku, nám záleží na zosúladení, a keď nám to funguje tak je super. Kakanie nám od 4. mesiaca funguje takmer 100%, a cikanie aspoň na 50%- sú lepšie aj horšie dni. Ale tá predstava, pre mnohých nepochopiteľná, že dieťatko dokáže ukázať vnímavému rodičovi svoju potrebu je krásna a naplňajúca. Spolu s látkovými plienkami- našimi poistkami- sme si kúpili aj knihu Koncept kontinua a začali neustále Julianku nosiť na tele. Z kočíka sa stal nákupný vozík. Manduka nenahraditeľnou súčasťou a to do dnes. 

Asi od Juliankinho 6.mesiaca sa mi dostali informácie o bondingu a prirodzenom pôrode. Odvtedy veľmi intenzívne študujem a hltám všetko, čo som vlastne chcela vedieť už predtým. Pochopila som niektoré svoje zážitky, či pocity. Prišiel pocit sklamania, smútku, bolesť aj pocit viny, že som mohla urobiť veci, inak, lepšie...Bola to moja cesta, ktorá ma inšpirovala šíriť informácie ďalej a možno pomôcť iným budúcim mamičkám pristúpiť k materstvu inak: vedomejšie, aktívnejšie, sebavedomejšie, vnímavejšie a radostnejšie. Moja rana na duši sa lieči, aj každým slovom, ktoré napíšem, verím, že čoskoro tam opäť bude len pokoj a láska.

Ďalší pôrod chcem zažiť v bezpečí, intimite a súlade duše aj tela. Zosilnela som, už chcem niesť plnú zodpovednosť za pôrod, počúvať svoje telo aj maličké dieťatko vo mne. Chcem nekonečný bonding, nekonečné zamilovávanie sa do dieťatka, ktoré nebude nikto a nič prerušovať. Moje okolie nás bude plne podporovať. K tomu mi Boh dopomáhaj.

 

S láskou Táňa

TOPlist